Ukážka 4
Ladislav Mňačko – Ako chutí moc
(úryvok)
Nebolo to tak celkom jedno. Stratení boli, ale nie je celkom jedno, kto v takejto chvíli,
v noci, v tme, začne strieľať prvý. Prvý musí páliť do tmy, na neznámy cieľ, ale v tej chvíli sa
sám stane viditeľným cieľom.
Možno aj oni myslia na to isté... možno aj oni čakajú na záblesky našich zbraní... pomyslel
si Frank.
Nastalo zvláštne ticho, desivé, hrozivé ticho. Nemci nestrieľali. Frank nemohol vidieť, čo
robia, ale iste aj oni zaľahli a čakali. Predsa len sa trochu báli hôr a noci.
Frankovi trešťalo v hlave, počul divý buchot vlastného srdca, napätie bolo neznesiteľné
a sekundy sa vliekli, vliekli, boli dlhšie ako minúty a minúty boli dlhšie ako hodiny a hodiny
boli dlhšie ako nekonečno.
„Načo ešte čakáte, doboha?“ skríkol ranený. „Chcú nás mať istých a takto nás majú
istých!“
„Čuš...“ zahriakol ho veliteľ. „To chce nervy.“
Frank sa usmial. Nervy? Aké nervy? Kto ich ešte má? Nemci majú nervy, môžu si dovoliť
ich mať.
A predsa stratili nervy Nemci. Možno len o minútu prv ako oni, možno len o sekundôčku.
Frankovi sa zdalo, že počuje tlmené „Ab“, a v tme pred nimi nastal akýsi šum, pohyb, opäť
udieral kov o kov, tlmená kliatba, praskot suchých halúzok pod nohami, rachot uvoľneného
balvana, ktorý sa kotúľal do údolia.