kodifikácia spisovného jazyka

Pojem kodifikácia a jazyková norma

Kodifikácia je uzákonenie jazykových noriem, teda spoločensky záväzných pravidiel používania spisovného jazyka. Jazykové normy sú zachytené v kodifikačných príručkách, ako sú Pravidlá slovenského pravopisu, Pravidlá slovenskej výslovnosti a Krátka mluvnica slovenská.

Vývin slovenského jazyka pred kodifikáciou

Slovenský jazyk pochádza z praslovančiny – jednotného slovanského jazyka, ktorým hovorili slovanské kmene severne od Karpát. V roku 863 prišli na územie Veľkej Moravy solúnski bratia Cyril a Metod, ktorí vytvorili prvé slovanské písmo – hlaholiku. Neskôr ich žiaci zostavili druhé písmo – cyriliku. Po rozpade Veľkej Moravy sa Slovensko dostalo pod nadvládu Uhorska, kde boli úradnými jazykmi latinčina a nemčina. Od konca 14. storočia sa medzi Slovákmi rozšírila biblická čeština.

Prvá kodifikácia spisovnej slovenčiny – Anton Bernolák (1787)

Anton Bernolák uzákonil prvý slovenský spisovný jazyk na základe kultúrnej západoslovenčiny. Pravopis bol fonetický – písalo sa podľa výslovnosti.

Zásady bernolákovskej kodifikácie

– nepoužívanie písmena y/ý, používalo sa iba i/í – dôsledné označovanie mäkkosti spoluhlások mäkčeňom – písanie podľa výslovnosti – snaha odstrániť bohemizmy

Bernolákove diela

Gramatica Slavica, Jazykovednokritická rozprava o slovenských písmenách, Slowár slovenský – česko – latinsko – nemecko – uhorský.

Druhá kodifikácia spisovnej slovenčiny – Ľudovít Štúr (1843)

V roku 1843 uzákonili Ľudovít Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža stredoslovenské nárečie ako základ spisovnej slovenčiny. Kodifikácia prebehla na Hurbanovej fare v Hlbokom.

Dôvody uzákonenia stredoslovenského nárečia

– stredoslovenské nárečia boli najrozšírenejšie – jazyk vychádzal zo živého ľudu – potreba odlíšiť slovenčinu od češtiny – národná a kultúrna povinnosť

Základné znaky štúrovskej slovenčiny

– nepoužívanie písmen y/ý (iba i/í) – nepoužívanie písmen ä a ľ – rozpisovanie dvojhlásky ô ako uo – fonetický pravopis (píš ako počuješ) – dôsledné dodržiavanie rytmického zákona

Štúrove diela

Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Nauka reči slovenskej, Slovenskje národňje novini.

Tretia kodifikácia spisovnej slovenčiny – Martin Hatala (1851–1852)

Martin Hatala bol spoluautorom Krátkej mluvnice slovenskej, ktorou sa kodifikovala dnešná podoba spisovnej slovenčiny. Pravopis bol postavený na historickom princípe.

Hlavné zmeny Hatalovej kodifikácie

– zavedenie ypsilonu (y/ý) – spojenie bernolákovských a štúrovských prvkov – ustálenie gramatickej a pravopisnej sústavy

Ďalší vývin spisovnej slovenčiny

V roku 1863 bola založená Matica slovenská v Martine, ktorá sa stala centrom slovenského kultúrneho a národného života. Obdobie jej pôsobenia sa nazýva matičné obdobie. Významnú úlohu zohrali aj slovenské gymnáziá a jazykovedci.

Samo Czambel sa zaslúžil o pravopisné ustálenie spisovnej slovenčiny. V roku 1902 vydal dielo Rukoväť spisovnej reči slovenskej.